Úvod
Ekoiuventa
Canisterapia
Terapeuti
Asistenční Psi
Fotogaléria
Kontakt
Kniha Návštev
 

" BOŽÍ DAR ..." alebo pes ako pomocník a priateľ

Možno vyznejú nasledovné slová ako často používané klišé, ale tí ľudia, ktorý majú podobný osud ako ja pochopia, čo pre mňa znamenajú. Ale aby som začala tam kde treba, zrodom nového života. Niečo nádherné, však. Mne sa podarilo mať tento krásny pocit až tri krát. Keď sa mi narodila staršia dcéra bola som ešte sama, ale zakrátko za sedem rokov som zažila ten istý pocit už druhý krát. Tento krát s manželom, ktorý sa stal otcom i mojej staršej dcéry. Boli sme šťastná rodinka. Nie veľmi bohatá, ale mali sme kde bývať, mali sme prácu, ktorá nás bavila a mali sme seba - rodinu. Po čase, zase za sedem rokov, sa nám osud pripravil novú život. Pre mnohých otcov, ale i mamky, vytúžený syn. Problémy pri tehotenstve naznačovali čo bude ďalej, ale žiadne testy nevykázali problémy, ktoré nás čakali ďalej. Prvý pohľad na syna napojeného na množstvo káblov bol zdrvujúci, ale bol to bojovník. Po desiatich dňoch nastal pokrok. Preberanie z umelého spánku, prvé kojenie. Tie mamy, ktoré mohli kojiť vedia čo aký je to pocit. Muži nám môžu len závidieť.

Môj syn je bojovník. Rok bojoval za každý pokrok. Prvý krôčik, prvé samostatné postavenie, sed.... , ale zvládli sme to. Nasledovali šťastné dva roky a ďalšia sprcha od života. Syn odmietal rozprávať, bol živší ako ostatné deti, mal opakujúce pohyby. Keďže som chcela, aby mal rovnaké možnosti jeho rovesníci, šla som za odborníkom. Detská psychiatrička mala podozrenie, že syn je autista. Jej slová boli: " Dúfam za Vás, že sa mýlim, ale choďte za odborníkmi" a tak som sa dostala do Bratislavy do diagnostického centra pre autizmus. Tu potvrdili podozrenie pani doktorky. Prvá reakcia bola šok. Nasledovalo zdesenie, nové vyšetrenie v Trnave, hľadanie možností na umiestnenie v predškolskom zariadení medzi zdravé deti, čo ak sa utlmia príznaky a syn sa dokáže etablovať v normálnom prostredí. Nepodarilo sa.

Mala som však ďalšie šťastie. V našom meste žijú ľudia, ktorý bojujú s touto chorobou u svojich detí. Našla som zariadenie, kde sa môže môj syn rozvíjať primerane svojmu stavu. Ide o ľudí, ktorý pomáhajú, pre ktorých je povolanie i poslaním. Nepristupujú k týmto deťom s ľútosťou ale s láskou.

Keď sa zdalo, že mi osud už ďalšie prekvapenie nechystá prišiel 17. december 2006, krásny zimný deň. Kontrola spiaceho dieťaťa a šok. Syn ležal v posteli v neprirodzenej polohe, svaly bez vôle - ako handrová bábika. Rýchle zavolať pohotovosť a vyšetrenia, vyšetrenia. Diagnóza - epilepsia. Ako by toho nebolo dosť - autizmus - hyperaktivita - epilepsia. Celkom zaujímavá kombinácia, že ano. Pre rodičov, ktorý vedia čo to o týchto chorobách vedia o čom hovorím. No nič treba zabojovať. Keď prešiel prvý šok zasvietila malá nádej na zlepšenie možností môjho dieťaťa. Krátko pred záchvatom som náhodou sledovala raňajší magazín a tam ma upútala relácia s členmi canisterapeutického klubu, ktorý sa snažili priblížiť ľudom, čo to vlastne canisterapia je. Mne utkveli v pamäti, aj slová p. Fridrichovej, že pomocou špeciálne vycvičených a vybraných psíkov môžu pomôcť autistickým deťom otvoriť dvere na duši. Samozrejme pomoc psíkov pri označovaní prichádzajúcich záchvatov epilepsie mi boli známe už aj predtým. Mojim ďalším krokom bolo zistenie telefónneho kontaktu na p. Fridrichovú. V televízii mi ho poskytli, tak som zavolala. Dáška - p. Fridrichová, ma vypočula a napriek tomu, že moje rozprávanie bolo určité chaotické, dohodli sme sa na ďalšom stretnutí. Spýtala sa na vek, diagnózu. Zároveň ma upozornila, že celý proces bude sledovaný aj iným odborníkom.

Coralka

Po prepustení z nemocnice, som zisťovala v dostupnej internetovej i publikovanej literatúre nové informácie. Pred prvým stretnutím som sa cítila ako školáčka. Stretnutie však prebehlo fantasticky. Dáška pristupuje k celému veľmi zodpovedne. Nechce ublížiť dieťaťu ani zvieratku. Pri stretnutí boli psíci malí i veľký, tmaví i svetlí. Všetko zvieratká, ktoré už mali za sebou skúsenosť s prácou s deťmi. Syn okamžite zamieril ku Gajde, t.j. čiernej sučke chrta. Po celý čas návštevy bol od nej neoddeliteľný. Celé stretnutie prebiehalo prirodzene. Napriek upozorneniu, že nájdenie vhodného šteniatka môže trvať mesiace alebo aj rok, či dva o krátky čas prišiel telefón. Možno máme psíka, zázračné slová. Musí sa však presvedčiť, či bude Maroško správne reagovať. To sa dá len osobne. Tak prišiel deň "D". Manžel aj ja sme zisťovali o druhu psíka už vopred všetky možné informácie. Internet je veľký pomocník. Bez problémov sme našli stránku chovateľky krátkosrstých kólii na Slovensku Janku Semianovú. Zároveň sme zisťovali aj na medzinárodných stránkach povahové vlastnosti týchto psíkov. Keď sme prišli na miesto boli sme milo prekvapený. Janka týchto psíkov chová v prostredí, kde prichádzali do styku s ľuďmi denne, tým sa v nich rozvíja cit a empatia k ľuďom. Náš syn sa tam cítil fantasticky. Ocko "Zenit" ho zaujal na celej čiare. Veľký dvor bol ideálny na beh pre kólie i pre môjho syna. Overovali sme či sa nebude báť veľkých psov. Ale Maroško to bral ako výzvu. Budem rýchlejší ako psík? Niekoľko krát sa mu podarili zvaliť sa a tak počas váľania sa v tráve stále častejšie mladučká niekoľkotýždňová Coralka mohla ukázať čo v nej je. Jej nenápadné viazanie sa na postihnuté dieťa, prítulnosť, ktorá nebola násilná, uchvátili každého prítomného. Chytila nás za srdcia. Pri nasledovnej návšteve už syn pristupoval k psíkovi ako k veľmi dobrému kamarátovi. Po unavujúcom maratóne si Maroško ľahol bezprostredne k psíkovi a zdriemol si. Pre nás bol jeho spánok nádhernou rozprávkou a prísľubom do budúcna. Totižto Maroško následkom choroby aj napriek veľkej únave zle spával. Do dnes obdivujem Janku, za jej prístup k chovu svojich psov. Ona ich nie len chová pre zisk z ich predaja. Overuje si do akých rodín ich dáva, pomáha pri ich chove, sleduje ich vývoj. Moje prvé ďakujem týmto patrí práve jej - Janke Semianovej a jej chovnej stanici. Všetci si môžeme brať príklad z jej prístupu a keď docielim desatinu z jej vlastností , potom si poviem že som chovateľ. Dúfam, že tento cieľ docielim a Janka veľmi ďakujem, lebo len vďaka tvojmu prístupu k chovu máme teraz Coralku.

Zároveň sa chcem poďakovať aj inej dobrej duši. Je to chovateľka psíka, ktorá keď počula o možnosti použiť Coralku na pomoc dieťaťu, prišla a pomohla. Počiatočné finančné náklady na kúpu poskytla bez toho, aby čakala na vďaku. Pomohla, lebo vedela, že v ich rodine už jeden psík pomáha. Týmto jej chcem ešte raz poďakovať. Dúfam, že raz budem aj ja vedieť niekomu pomôcť.

Týmto nastúpila Coralka na ťažkú cestu. Dáška, chovateľka i dobrá priateľka štvornohých miláčikov začala s výcvikom. Výcvik takého psíka je ťažký. Mal by ho vždy robiť človek, ktorý pozná ako cvičiť psa bez toho aby sa niečo pokazilo. Podľa toho čo som videla pri tých niekoľkých stretnutiach s Dášou i členmi klubu, ktorý chovajú psíkov na canisterapiu skláňam hlavu a ďakujem, že som ich mohla spoznať. Ich pomoc v ústavoch, kde si pomôcť nechajú je obdivuhodná. Škoda, že nie je viac takýchto klubov a ľudí, ktorý majú srdcia na správnom mieste. Asi sa opakujem ale ešte raz veľká VĎAKA.

Pred dvomi mesiacmi som bola pozvaná na odovzdávanie vycvičenej Coralky. Toto odovzdávanie sa uskutočnilo pri príležitosti pravidelného preskúšania psíkov - pomocníkov. Po celý pobyt som vnímala atmosféru súdržnosti a lásky. Už prvú spoločnú noc Coralka, napriek tomu, že nebola vo svojom známom prostredí, čulo sledovala spánok nášho syna. Ja som zase sledovala ju i ostatných chovateľov.

Coralka a Maroško

Po príchode domov sme aj s manželom mali pocit, že si nesieme neuveriteľný poklad. Manžel bol pred odchodom za prácou do zahraničia, tak sa snažil užiť si posledné dni. Cora bola ako človek, už už som čakala, že prehovorí. Oči mala smutné, určite jej chýbali starý kamaráti i Dáška. O niekoľko dní si však zvykla a medzi ňou a Maroškom sa vyvinul zaujímavý vzťah. Dva týždne po odchode manžela sa vrece s nešťastím zase roztrhlo. Najprv svokor, hospitalizácia i diagnostika ťažkej choroby. Potom môj ocino. Má už síce sedemdesiat, ale ešte aktívne záhradníčiaci pán sa odrazu nevie postaviť, je to pohroma. Veľmi sme sa zľakli. Už síce nikdy nebude skákať ako mladík, ale z najhoršieho je vonku a dúfam, že ešte pár rokov mu elán vydrží. Týždeň po tom nás prebudilo kňučanie Coralky. Maroško sedel v posteli a bledý v tvári snažil sa lapiť dych. Laringitýda. Prekliatie našej rodiny. Takže nástup do nemocnice a po týždni domáce liečenie. A zase chvíľka na výdych. Jeden týždeň, druhý a prišiel tretí, Presne na deň po prvom záchvate epilepsie. Coralka už tri dni nepretržite sledovala Maroška /hlavne v spánku/ snažila sa ľahnúť si čo najbližšie. A v pondelok to prišlo. Jedno slabé zvonenie, a potom celé zimné ráno prehlušil pocit, že som si niečo nevšimla. A to Coralka, celá sa vsunula pod prikrývku syna a snažila sa jemným kňučaním upozorniť, že nastal problém. Keď som skontrolovala syna, príznaky boli jednoznačné, okamžite volanie, príchod RZP-čky, nástup do nemocnice. To boli moje prvé súvislé myšlienky. Možno aj vďaka Coralke bola v tomto prípade naša hospitalizácia pomerne krátka len dva a pol dňa. Po príchode domov som jej patrične poďakovala. Keďže je maškrtnícka, tak som je uvarila ryžu s kuraťom. Pravdaže ju nedostala naraz, ale dúfam, že pochopila, že ju nielen ľúbime ale sme jej aj nadovšetko vďačný. Aby sme si trošku oddýchli vybrali sme sa k rodine neďaleko Žilinu. Tu sme našli pokoj a nové sily. Záchvat sa síce ešte raz zopakoval, ale už sme mali Coralku a ona nám dala správu, ktorú sme dokázali identifikovať " pozor blíži sa záchvat", skoré poznanie záchvatu a rýchla pomoc od miestnych lekárov pomohla a nebolo potrebné hospitalizovať Marianka. Prechádzky a zdravý pobyt dodal zase energiu nám ostatným.

Coralka a Maroško

Dúfam, že tento list je prvým v poradí, kde čas od času budem môcť poďakovať a referovať ľuďom aký pokrok sme spravili, aby ľudia ktorý nám doteraz pomáhali vždy mohli sledovať vývoj či už Mariankov ako i Coralky. Možno to pomôže iným, ktorý majú rovnaké ťažkosti.

Moje a manželove prvé myšlienky boli " prečo práve my". Teraz som už pochopila. Pán boh nás vystaví len takým skúškam, ktoré dokážeme prekonať. Každá ďalšia je pre nás cieľ, ktorý je v živote pred nami, a za ním je ďalšia zákruta a za ňou je niečo nové. Nedávno jedna kolegyňa - mamička autistu povedala, že týmto deťom pán boh niečo vzal, ale niečo iné dal. A dal im navyše lásky, nevinnosti. Tieto deti neklamú. A každá rodina, ktorá má takéto alebo inak postihnuté dieťa, musí denne bojovať o každý pokrok, čo je pre iného jednoduché, pre naše deti je hotový zázrak. A čo bude ďalej, neviem to je až za mnohými zákrutami života.

Tento list som napísala na počesť ľudí, ktorých prístup mne a mojej rodine pomohol prekonať každú prekážku a pozrieť sa za každú zákrutu. Ďakujem z celého srdca Dáške Fridrichovej, ktorá Coralku vycvičila a dúfam, že ešte veľa dobrých pomocníkov vycvičí.

VĎAKA za vypočutie, VĎAKA za Coralku.

Beáta Šantúrová